Psychologické pojmy
Depresia
(z latinského depressio → potláčanie)
- afektívny stav, pre ktorý je typické záporné emočné ladenie, zmeny motivačnej sféry, kognitívnych predstáv a celková pasivita správania. Človek v stave depresie subjektívne prežíva predovšetkým ťažisko, mučivé emócie a stavy – stiesnenosť, smútok, zúfalstvo. Pudy, motívy, vôľová aktivita (→ vôľa) sú výrazne oslabené. Príznačný je výskyt myšlienok o vlastnej zodpovednosti za rozličné nepríjemné, ťažko doliehajúce udalosti, ktoré postihli človeka alebo jeho blízkych. Pocity viny za predchádzajúce udalosti, ako aj pocity bezmocnosti pri životných ťažkostiach sa spájajú s pocitom bezperspektívnosti. Výrazne sa znižuje sebahodnotenie. Dochádza aj k zmenám vnímania času, ktorý sa neznesiteľne vlečie. Pre správanie jedincov v depresií je charakteristická pomalosť, nedostatok iniciatívy, rýchla unaviteľnosť, čo vedie k výraznému poklesu výkonnosti . V ťažkých, dlhotrvajúcich stavoch depresie môže dôjsť k pokusom o sebevraždu. Rozlišujú sa funkčné stavy depresie, ktoré možno pozorovať u zdravých osôb v rámci normálneho fungovania psychiky, a patologická depresia, ktorá je jedným zo základných psychiatrických symptómov.
Úzkosť
- emočný stav, ktorý vzniká v situáciách neurčitého nebezpečia a prejavuje sa očakávaním nepriaznivého vývoja udalostí. Na rozdiel od strachu ako reakcia na konkrétne ohrozenie úzkosť predstavuje generalizovaný, difúzny alebo bezpredmetný strach. U ľudí úzkosť zvyčajne súvisí s očakávaním neúspechu v spoločenskom styku a často býva podmienená tým, že si daný jedinec neuvedomuje zdroj nebezpečenstva. Funkciu úzkosti je nielen upozorňovať subjekt na možné nebezpečenstvo, ale zároveň ho aj podnecovať, aby to nebezpečenstvo hľadal a konkretizoval, aby aktívne skúmal prostredie s cieľom určiť ohrozujúci predmet. Úzkosť sa môže prejavovať pocitmi bezradnosti, nedostatkom sebadôvery, bezmocnosti voči vonkajším faktorom, preceňovaním sily i nebezpečenstva. V správaní sa úzkosť prejavuje celkovou dezorientáciou činnosti, narúšajúcou jej zameranie a produktivitou. Úzkosť ako mechanizmus vývinu neuróz ( úzkosť neurotická), ktoré vytvárajú na základe vnútorných protirečení vo vývine a štruktúre ľudskej psychiky, môže u jedinca viesť k neadekvátnemu presvedčeniu, že je ohrozený inými ľuďmi, sebou samým, vlastným konaním a pod. U empatických výskumoch sa rozlišuje situačná úzkosť, ktorá charakterizuje stav indivídua v určitom momente, a úzkosť ako črta osobnosti (úzkostlivosť). t.j. zvýšená tendencia prežívať úzkosť zapríčinenú reálnym alebo zdanlivým nebezpečenstvom. Úzkosť zmierňujú obranné mechanizmy – vytesnenie, náhrada, racionalita, projekcia atď.
Strach
- emócia, ktorá vzniká v situáciách ohrozenia biologickej alebo sociálnej existencie indivídua a ktorá je zameraná na zdroj skutočného alebo zdanlivého nebezpečenstva. Na rozdiel od bolesti a iných druhov utrpenia, ktoré sú vyvolané reálnym pôsobením faktorov ohrozujúcich existenciu, strach vzniká pri ich anticipácií. V závislosti od charakteru ohrozenia intenzita a špecifikum prežívania strach pomerne široko kolíšu ( obava, tieseň, úľak, hrôza). Ak je zdroj nebezpečenstva neurčitý alebo neuvedomený, vzniká stav, ktorý sa nazýva úzkosť. Strach upozorňuje subjekt na nadchádzajúce nebezpečenstvo a nabáda hľadať spôsoby, ako sa mu vyhnúť. Ak strach dosahuje intenzitu afektu ( panický strach, hrôza), môže navodzovať stereotypy správania ako jeden z výchovných prostriedkov : napr. strach pred odsúdením sa využíva ako faktor regulujúci správanie. Keďže v spoločnosti indivíduum využíva ochranu právnych a iných spoločenských inštitúcií, zvýšená tendencia človeka pociťovať strach stráca adaptačnú funkciu a obyčajne sa hodnotí negatívne. Reakcie strachu sú pomerne stále a pretrvávajú aj napriek tomu, že si jedinec neuvedomuje ich nezmyselnosť. Preto výchova k odolnosti voči strachu sa nezameriava na jeho odstránenie, ale na to, aby sa pri jeho prežívaní rozvinula schopnosť sebaovládania. Neadekvátny strach možno pozorovať pri rozličných psychických ochoreniach ( → fóbie).
Stres
( z anglického slova – stress → tlak, záťaž)
- termín na označenie širokého okruhu stavov, ktoré u človeka vznikajú ako odpoveď na rôzne extrémne vplyvy ( stresory) . Pojem stres sa pôvodne používal vo fyziológií na označenie nešpecifickej reakcie organizmu ( „generalizovaného adaptačného syndrómu“ ) na akíkoľvek nepriaznivé pôsobenie ( H. Selye). Neskôr sa začal používať opis stavov indivídua v extrémnych podmienkach na fyziologickej a psychologickej úrovni a na úrovni správania. Podľa druhu a charakteru vplyvu stresov sa rozlišujú rôzne druhy stresu. V najvšeobecnejšej klasifikácií ide o fyziologický stres a psychologický stres. Psychologický stres sa ďalej delí na informačný a emočný. Informačný stres vzniká pri informačnom preťažení, keď človek nezvládne úlohu, keď sa nedokáže správne rozhodnúť v požadovanom čase, pričom nesie za rozhodnutie veľkú zodpovednosť. Emočný stres sa vyskytuje v situáciách ohrozenia, nebezpečenstva, traumy atď. Rôzne formy emočného stresu ( impulzívna, útlmová, generalizovaná) navodzujú zmeny v priebehu psychických procesov, emočné zlyhanie v motivačnej štruktúre činnosti, poruchy pohybových a rečových prejavov. Stres môže mať tak kladný, mobilizačný, ako aj záporný vplyv na činnosť ( distres), ba môže ju aj úplne dezorganizovať. Preto pri optimalizácií akýchkoľvek činností treba uskutočňovať opatrenia na predchádzanie stresu.