Moja seminárna práca z psychológie
Úzkosť → strach - stres → depresia
(seminárna práca z psychológie)
OBSAH:
ÚVOD
Úzkosť, strach, stres, depresia - to sú štyri najčastejšie slová v dnešnom svete. Ale kde vznikajú a prečo vlastne tak úzko súvisia s človekom? A čo spôsobujú? Ako im predchádzať? Je to mnoho otázok, na ktoré sa budem v nasledujúcej práci snažiť nájsť odpovede.
Každý z nás prežíva život celkom inak. Nikdy nemali by sme tvrdiť, že vieme cítiť, čo druhý prežíva. Preto aj slovo úzkosť môžeme skúmať podľa seba, pretože každý to cíti inak. Smieme sa ale pokúsiť aspoň trochu zhrnúť, čo to vlastne úzkosť je. Existuje taká teória, čo je to úzkosť : „Úzkosť je nepríjemný emočný stav s telesnými príznakmi, ktorého príčiny nie je možné presnejšie definovať. Intenzita je rôzna, od mierneho nepokoja až po stav paniky.“ Ja by som to skôr viac poľudštila, pretože je to dosť náročná a zhustená definícia. Úzkosť by sa dala charakterizovať aj ako vnútorné napätie, neistota, niečo čo nás trápi a nedáva nám to spávať, cítime sa zle, ale niekedy ani netušíme vlastne prečo. Úzkosť sa môže prejaviť kdekoľvek a kedykoľvek. Je to pocit, ktorý nás zožiera, ubíja až dalo by sa povedať že nás mučí. Na vyvolanie úzkosti stačí len nevinná príhoda, ktorá sa nám v danú dobu môže zdať malicherná, napr. keď máme zlú náladu a vynadáme priateľovi. Možno sme ani len netušili, že za pár sekúnd, minút, hodín či dní sa v nás začne prejavovať úzkosť. A ako som už napísala charakteristiku úzkosti teraz ju môžem aplikovať na danú situáciu. Stačí, aby človek zostal na chvíľu sám so svojimi myšlienkami a zrazu pocíti vnútri boj. Často krát ani len nepríde nato, kvôli čomu je mu tak divno. Ale v tomto prípade zoberme, že si uvedomil svoju vinu, a to že svojou zlou náladou a svojimi neopodstatnenými urážkami mohol raniť milovanú osobu. Vtedy ho to začne veľmi mrzieť, že to spravil, ale vrátiť to už nedá. U niektorých táto úzkosť časom prejde, ale nie u všetkých. Tím ktorí na to zabudnú alebo sa s tým vyrovnajú, môžeme gratulovať. Horšie je to s tými, ktorých to mrzí čím ďalej tým viac. Ak však úzkosť trvá dlhšie ako týždeň nastáva ďalší spomínaný fakt a to strach. Existuje mnoho typov strachu ako je strach z pavúkov či strach z ľudí a pod. Aj tieto strachy pramenia z úzkosti. Aj taký strach z pavúkov, kedy človek už pri pohľade na pavúka začne pociťovať zvláštnu neistotu až obavy z tohto neškodného zvieratka, pramení z úzkosti. A aj v našom prípade urazenia nášho priateľa, môžeme začať pociťovať strach z toho, či nás za tých pár slov neopustí a či snáď ešte niekedy s nami prehovorí. Začne sa prejavovať strach z toho či zostaneme sami, alebo či stratíme navždy dôveru danej osoby. Strach nás neustále sprevádza v živote v rôznych obmenách. Na svete je naozaj len málo, a to skôr až snáď výnimočne pár jedincov, ktorí sa ničoho neboja. Podľa mňa každý človek sa bojí .Uviesť môžem klasický prípad matky, ktorá sa určite bojí o svoje dieťa, pretože nechce aby sa mu nič v živote stalo niečo zlé, aby bolo nešťastné a podobne. A aby som uviedla aj príklad na obhajobu môjho tvrdenia, že neexistuje niekto kto by sa nebál, určite by to bolo slovo smrť, ktorej si myslím že sa bojí každý, pretože jednak nikto nevie aké to je zomrieť a čo nasleduje po smrti, a ani nikto netuší akou smrťou zomrie.
Je aj možné že jedinec môže mať strach aj z dvoch vecí súčasné ako napr. taký študent v maturitnom ročníku, ktorý má jednak strach z maturity a zároveň môže mať strach z toho, že ho nemusia prijať na vysokú školu. Ale vráťme sa späť k téme. Jednoducho strach je našou každodennosťou a často ho nedokážeme ovládať svojou vôľou, preto u jedinca nastupuje fóbia. Fóbia sa môže prejavovať aj ako rôzne bolesti brucha, nechutenstvom a pod. V danej situácii by sa úzkosti a aj strachu či fóbie dalo predísť obyčajným rozhovorom s priateľom a jeho odpustením. Tak načo sa toľko báť, keď stačí tak málo. Lenže človek tomu strachu nedokáže sám bojovať a často krát má sklony si nedôverovať a podceňovať sa. Neverí si, stráca sebavedomie a vedie to až k samotnému rezignovaniu. Preto by v takých situáciách nikdy nemal ostávať sám, ale mal by nájsť niekoho kto by mu pomohol, poradil, povzbudil ho k životu. Ak však sa nikto s jeho najbližších nenájde, mal by najlepšie vyhľadať psychológa, ktorý už má s takými prípadmi skúsenosti a ktorý by mu vedel sa úzkosti alebo strachu zbaviť a pomôcť mu sa vrátiť späť, ale najdôležitejšie je aby to sám jedinec chcel. Pretože slabí jedinci, ktorí pomoc nevyhľadajú, pretože si myslia, že to k ničomu nevedie, končia svoje životy dosť tragicky a to prevažne smrťou. Je však dokázané, že okolo 90% ľudí s úzkosťami a fóbiami, ktorí pomoc vyhľadajú, sa môže úplne alebo čiastočne vyliečiť a naďalej žiť svojím životom.
Jednými z celosvetových psychických chorôb sú stres a depresia. V poslednej dobe sa tomu už ani človek nediví. Stačí len spomenúť finančnú krízu. Už len pri týchto slovách začne zamestnaný človek pociťovať strach z toho, či ho na ďalší deň nevyhodia zo zamestnania. A následne zo strachu začína človek mať stres. Jednoduchý príklad: je doba finančnej krízy. Vo väčšine veľkých firiem hromadne prepúšťajú ľudí. Zoberme si zamestnanca, ktorý je zamestnaný v nejakej firme a na výbornom mieste. Lenže má postupom času ohrozené miesto, tak začne mať stres či neurobil niekde chybu v práci, či spravil všetko tak ako mal, pretože ak nie mohol by jeho šéf na jeho miesto dosadiť niekoho úplne iného a on by mohol byť bez práce. Ďalším príkladom by bol aj ten, ktorého z práce vyhodili a teraz má stres z toho ako uživiť svoju rodinu ( ak nemá rodinu, tak ako uživiť sám seba ). Takýto existenčný stres môže človeka dohnať k depresiám. Stres ako aj strach patrí tiež už k nášmu dennodennému životu, pretože bohužiaľ nastala teraz taká doba. Nikto si nemôže byť istý svojím postom v zamestnaní. Je doba hromadného prepúšťania, zdražovania potravín, celosvetovej krízy a pod. Dalo by sa povedať, že stres je taká civilizačná choroba, ktorá len tak zo sveta nezmizne. Stres sám o sebe vzniká určitým napätím, ktoré je na jedinca vynaložené. Začíname ho pociťovať už odmala, kedy aj malé dieťa keď začne chodiť do školy sa musí naučiť novým veciam ktoré ho učia - čo môže a čo nie urobiť a ako sa môže a nemôže správať, čo je povolené a čo zakázané a ak to porušia čaká ich nejaký trest. To isté sa uskutočňuje aj v mnohých rodinách, kedy ak dieťa vyvedie nejakú neplechu dostane za to trest. Preto mnohé deti majú často sklony k uzatváraniu sa do seba a nekomunikovaniu s okolím, aby nespravili niečo za čo by mohli byť potrestaní. A to sú len začiatky následkov stresu v mladom veku. Nasledujú stresy pri písomkách v škole, ak nám ide o dobré známky, aby sme to niekam dotiahli na vysoké pozície, kde aj tak sa dočkáme stresu zo strany zamestnávateľa. Jednoducho sa stresu v živote ani trochu nezbavíme. Mnohé stresy však môžu človeku prejsť cez frustrácie, deprivácie k depresiám. Deprivácie sú vlastne na základe buď emocionálneho stresu, morálneho stresu alebo sociálneho stresu. Ten stres, ktorý som zväčša na začiatku opisovala, by som mohla zaradiť k sociálnemu, pretože tam sa jednalo skôr o sociálne pomery ako o morálne či emocionálne, ale aj tie sú pomerne úzko s nimi spojené. Na depriváciu nadväzuje postupom času depresia. Depresia sa z psychologického hľadiska delí na ľahkú, strednú a ťažkú depresiu. Príznakmi depresie je zväčša smutná nálada, únava, strata energie. Mnohí ľudia stratia chuť do jedenia čo súvisí aj so stratou váhy. U niektorých nastane zmena natoľko, že sa prestanú radovať, majú pocity beznádeje a bezmocnosti. Nemajú chuť sa s niekým rozprávať. Chcú zväčša byť sami so sebou. Nebavia ich už ani záujmy, ktorým sa predtým venovali. Takýto ľudia nakoniec nemajú už ani len chuť do života a často teda rozmýšľajú nad sebevraždou. Ak depresia sa nelieči môže prerásť do psychózy, čo je vlastne kolaps organizmu. Medzi psychózy patrí paranoja alebo rôzne typy schizofrénie. Sú to najťažšie následky stresu. Príznaky schizofrénie, ktoré sú zväčša známe, sú, že človek počuje hlasy, ktoré sú len v jeho hlave, alebo vidí postavy, ktoré existujú len v jeho mysli. Všetko to sú ale len halucinácie, o ktorých si myslí že sú reálne. Taký jedinec nedokáže už ani poriadne komunikovať so svetom, lebo už ani sám nevie rozoznať vonkajší svet od jeho predstáv. Liečenie takéhoto stavu už je omnoho zložitejšie, pretože tu už môžu pomôcť len psychiatri. Schizofrénia sa samozrejme dá tiež liečiť, dokonca sú na to aj lieky, ale taká liečba trvá strašne dlho a niekedy jednoducho nemusí zabrať. Ale vďaka správnej a tiež dlhodobej liečbe je možné schizofréniu poraziť a vrátiť tak človeka späť do reálneho života. Pri tejto liečbe najviac pomáha pacientovi najmä jeho rodina a taktiež aj jeho priatelia. Predchádzať ale schizofrénií môžeme už na začiatku, kým pociťujeme stres. Najlepšie na stres zaberá obyčajná prechádzka v prírode, alebo jednoduché vypnutie a odpočinutie, či už pri športe alebo pri posedení s priateľmi. Mali by sme si v tomto hektickom svete nájsť aj čas sami na seba a nie iba sa bezducho venovať práci a škole. A ak nás niečo trápi nikdy si to nenechávať pre seba, ale sa o tom s niekým porozprávať, či už s príbuzným či priateľom, alebo aj s lekárom, psychológom či možno aj s psychiatrom.
